Dievča, ktoré ma naučilo milovať!

 Ráno, ako každé iné, ako každý večer, ako každý lúč slnka, úplne všedné, tak také si už toto miesto v mojom srdci už nepamätá. Každý deň bol iný, každý bol špeciálne význačný niečím, teda niekým, teda niečím v niekom. Bolo to svetlo, iné však ako u každého iného. Priatelia ma denne ožarovali silnými zábleskami ich egoistickej charizmy, avšak z tohto dievčaťa nevyžarovali lúče lásky k sebe samej, nemala skoro nič, a pritom mala asi milión krát viac ako ja sám. Toľko krát som sa snažil aby ma mali ľudia radi, avšak ona ma postupom menila, na niečo, čo ľudia nazývajú čudákom. Bol som niekto iný, ako s obľubou hovorievali, avšak niekto iný som nebol ja, bol to on, ten ktorého si zo mňa vytvorili, koho chceli, koho milovali. Každé ráno som prichádzal do tej miestnosti, každé ráno som sledoval jej tvár, oči, úsmev. Ach úsmev, ten skutočný úsmev nepoznačený škodoradosťou, pýchou alebo klamstvami. Bola to tá sviečka, ktorá zapálila môj život. Niečo nádherné, koľko ľudí ju odmietalo, a pri tom sa ju len nesnažili pochopiť. Toľko sĺz som jej často krát videl stekať po tvári, keď som ju pozoroval opretú o starý smrek v lese nad mestom. Toľko krát som mal chuť ísť objať a povedať jej že ju mám rád, že sa našiel jeden, ktorý by ju mal rád, aj keď to ona je tou, ktorú by mali mať radi všetci. Dievča, ktoré ma naučilo milovať!