Tragédia o dvoch priateľoch a jednej smrti!

 Prišiel deň, mal to byť jeden z tých krajších. Mám kamaráta, volá sa X. Má  18 a ja 14. Je to môj najlepší priateľ. Hovorím mu všetko, tak ako on mne a preto vedel, že už dlho sa mi páči A z vedľajšej triedy. Vedel tiež to, že som neobyčajne hanblivý a že stále čakám na svoj prvý bozk. Skrátka vedel o mne všetko. Poradil mi, že mám A na Valentína zobrať na rande. A tak sa aj stalo. Boli sme dohodnutý na siedmu pred knižnicou. Na moje prekvapenie neprišla len A ale aj X a čo ma dostalo ešte viac bolo to, že prišli spolu. A sa smiala na X lacných vtipoch, ale keďže som X poznal, vedel som, že s ňou len manipuluje. Bolo to cítiť z každého jedného jeho slova, ale A zjavne cítila niečo iné. Myslel som si že X si len robí srandu, aby len zanechal dobrý dojem, no to som si myslel len do okamihu, kým si s A nedali jeden horúci bozk. To bol od X jeden veľký hnusný škaredý podraz, no nemohol som sa na neho hnevať, veď sme mali dohodu: Kvôli peniazom, kvôli autám, kvôli rodičom, ale kvôli babám? NIKDY. Tak znela naša dohoda. Prehrýzol som to, aj s pomocou alkoholu v neďalekom bare. Domov som nešiel spať, veď rodičia doma neboli, tak by sa mi to ľahko prepieklo. Bola sobota, takže žiadna príprava do školy, proste nič, iba večer strávení zapíjaním smútku v druhotriednej zafajčenej krčme. V pondelok som išiel do školy so značným odporom ku A, no stále som ju mal úprimne rád. Prišiel som do školy  a pokecal s kamarátmi. Na veľkú prestávku sme si sadli do veľkej oválnej miestnosti, kde sme sa celá škola vždy stretávali. Odišli najlepšia kamarátky A, no ona stále sedela sama v kúte a plakala do vreckovky. Plakala a keď som prišiel bližšie a chytil ju za ruku, povyhrnul som pri tom rukáv jej svetra, videl som, že jej zamatová ruka je dorezaná od žiletky. Objal som ju a ona sa mi vyplakala na pleci. Spýtal som sa jej čo sa stalo, no ona len ďalej plakala. Nakoniec mi to však povedala.

Večer, keď som sa ja pobral do baru, ona išla s X zdanlivo k nemu domov, ale dom, kam vošli nebol jeho ale môj. Vošli dnu a on ju tam znásilnil tým najhorším a najbolestivejším spôsobom.

V tej chvíli sa zrútilo moje a X priateľstvo. Nemohol som uveriť, že by ten mierumilovný chalan, ktorý bol za každú haluz bol schopný spraviť niečo takéto škaredé. Oblial ma studený pot, nemohol som sa ani hnúť. Len som objal A a ona ďalej plakala. Hlava sa mi z toho neustále točila a podlamovali sa mi kolená. V ten deň som bol odprevadiť A až domov do Martina. Keď som prišiel domov, nebol som schopný urobiť nič, len som si ľahol a zožieral sa v neskutočných výčitkách svedomia. Prečo? Prečo si nebol s ňou keď ťa najviac potrebovala, prečo? Prečo? Stále som sa pýtal svojho druhého ja. Prečo a prečo?. Nespal som celú noc. Netušil som čo ma čaká.

Na druhý deň som A čakal pred vchodom, aby som jej pomohol stráviť tento deň lepšie, ako ten minulý. Myslel som že prišla už predo mnou, pretože som ju nestretol. Až cez veľkú prestávku som sa mohol opýtať A kamarátiek kde je. Keď som dopovedal jej meno, Z sa rozplakala. M mi potom vysvetlila, že A už do školy nepríde. Vtedy sa mi zrútil svet. Padol som na kolená a plakal. Prestával som vidieť, zrak sa mi zahmlieval. Celý svet sa premeniť na jednu veľkú čiernu dieru. Nemal som zmysle života a už ani silu nejaký nájsť. Len som plakal. Domov ma dovliekli kamaráti a hodili ma na posteľ. Tam som mal stráviť ďalšie popoludnie, no nemohol som. Mal som ísť na birmovanecké stretko, kde zhodou náhod vypomáha X.

Celý čas som bol ticho. Len som sedel a hľadel na svoje ruky. V hlave sa mi stále vynáral obraz A, predstavy spoločne stráveného leta... V polovici stretka sa ma X pýtal, že čo to znamená dôvera. Bol som ticho. Nasledovala spŕška slov, z ktorých som začul len jednu vetu: A ty chceš byť riadnym birmovancom? Postavil som sa, plný negatívnych emócii. Pravým birmovancom, pravým birmovancom? Skrotil som sa a vyšiel von. Bolo mi jasné, že ak by som povedal čo i len jedno slovo viac, X by už absolútne nikam nevzali, teda vyhodili by ho v momente, čo by sa dopočuli, čo urobil.

Bez slov no so slzami v očiach som vyšiel von a X za mnou. Pred dverami z budovy ma chytil a pýta sa čo je. Čo je? Prečo si to spravil, prečo, bola ešte mladá, tak mi povedz prečo, čím si to zaslúžila, ja som ju ľúbil, tak mi konečne odpovedz, prečo musela kvôli tebe zomrieť? Dnes ráno sa obesila....

Odišiel som s tým, že X už nikdy v živote neuvidím. Ostával som po väčšinu času doma, von som nemal dôvod chodiť, môj život bol sivý. Na druhý deň ráno, keď som vychádzal z domu ma čakal X. Jeho ego mu zabraňovalo priznať si chybu. Len ticho som okolo neho prešiel no on do mňa sotil. Ja som pokračoval ďalej, bez záujmu o spor, on však mal iné plány. Potkol ma. Padol som na zem do prachu. Potom so cítil množstvo kopancov. Sústavne do mňa kopal, potom chytil železnú tyč a zmlátil ma do krvi, 5 krát ma bachol po chrbte a nechal ma tam, odišiel. Moji rodičia, odchádzali do práce o 15 minút neskôr ako ja. Keď videli ležať moje bezvládne telo na asfalte, hneď zavolali záchranku.

Nasledovala operácia, no moje nohy sa už nepodarilo zachrániť. Ostal som doživotne pripútaný na vozík. Preplakal som každú noc v nemocnici, no na tretí deň som už mohol ísť domov. Zmierený s osudom. Keď som raz ráno išiel vozíkom do školy, znovu som stretol X. Pozrel sa na mňa a spomenul si na naše dávne priateľstvo, a aj na to čo spravil A. Videl som, že konečne vytriezvel z toho ošiaľu 18 ročného. Zatočila sa mu hlava na schodoch a skoro padol. Zachytil sa však zábradlia a rýchlo vbehol do vnútra  svojho domu. Ja som sa zvali z vozíku a plazil som sa za ním, skôr než urobí nejakú somarinu. Keď som sa dočahoval na kľučku, zaznel výstrel. Otvoril som dvere a bolo neskoro. Videl som X bezvládne telo v kaluž krvi. Videl som nespravodlivú spravodlivosť tohto sveta. Prišiel som k nemu a objal som ho. Plakal som znovu a znovu, plakal, pretože som stratil lásku priateľa, a na koniec aj sám seba....