Plačúce Dievčatko

 Bol krásny zimný jasný večer, ako nejeden v tomto tichom údolí. Všetko stíchlo, len sem tam havran či sova preťali  zvukom zázračný závoj ticha. V parku, v tom tichom parku, kde každý deň chodil pán Johnson pobafkávať zo svojej starej no elegantnej fajky, v tomto parku sedelo na lavičke dievčatko a plakalo. Neplakalo však ako každé ostatné dieťa v jej veku, z jej plaču bolo cítiť úprimný cit, smútok, ktorý veľmi bolel. Pán Johnson podišiel bližšie a spýtal sa dievčatka, prečo plače. Dievčatko zdvihlo svoj detský nos pofarbený nepárnym množstvom pieh, no neodpovedalo. Pán Johnson len gentlmensky potiahol zo svojej drevenej fajky a sadol si vedľa dievčatka. Sedel tam a trpel plačom, ktorý sa niesol vzduchom a dodával pokojnej nočnej atmosfére príchuť utrpenia. Pán Johnson objal dievča a zopakoval svoju predchádzajúcu otázku. Dievča sa naňho pozrelo tými najkrajšími očami na svete a povedalo, Prečo už nemajú stromy svoje listy? Pán Johnson stíchol. Nemal slov. Jeho už skúsená duša muža nedochádzala pochopiť súcit alebo jemnosť tohto dievčaťa jeho vyzretosť, vo veku sotva 5 rokov bola dospelejšia ako on. Nedokázal odpovedať. Sedel tam a zamyslene sa pozeral na nočnú oblohu. Po chvíli sa rozplakal. Dievčatko neprestalo plakať, ale naklonilo sa k pánovi Johnsonovi a objalo ho. Pán Johnson si uvedomil, že ani to najväčšie vzdelanie nerobí človeka múdrim.