Poviedka o jednej Lodi

 Nadišiel ten deň, ten v mojom kalendári sedemkrát zvýraznený deň červeno-čierno-dúhovou fixkou. Deň, keď som mal s kamarátmi prvýkrát skúsiť pocit opitosti, deň dospelosti, ako ho s obľubou nazývali moji o 5 rokov starší spolužiaci, ktorý si už týmto ročníkom prešli toľkokrát, že založili sektu s názvom Navždy ôsmakom, a svoj počin v škole komentovali tak, že ročníky opakujú, aby mohli do svojej sekty nabrať nových adeptov. Ja bývam v Mojmírovciach, čo je od Matúškova, hlavného mesta Európy, ako sa inak tomuto mestu zvykne hovoriť, vzdialené asi 10 kilometrov. V mojej rodine som jednoznačným príznakom toho, že pomaly ďalej zájdeš nie je pravda, a tak som sa rozhodol, že pôjdem autobusom. O 7:30 som hrdo okupoval miesto na lavičke na zastávke, ktorá si už prešla všeličím, od pôrodov  po krvavé jatka medzi skínheadmi a obyvateľmi čiernej pleti, tými opálenými ako sa po dedine povrávalo. O 7:45 na autobusové nádražie dotlačila horda chlapov veľké modré hovado, ktoré výzorom skôr pripomínalo loď ako cestný dopravný prostriedok ale bol som spokojný, že aspoň zažijem prechádzku históriou. Nasadol som. Vodič bol ku mne neprimerane milý, podal mi ruku , do volantu si urobil zárez nožom, na znak úspechu a prvého pasažiera a rýchlo zatvoril dvere, aby som si to nejakou náhodou nerozmyslel. Potom mi skúsil naúčtovať cenu, ale keďže stroj, ktorý to mal mať na starosti neopotrebovanosťou vybuchol, bol nútený spraviť to ručne. Nahodil mi 10 eur, aby dohnal stratu spôsobenú nedostatkom pasažierov, a potom mi povedal, že v cene je ubytovanie, prehliadka stroja, film v cudzokrajnom nárečí a tiež all inclusive nápoje, až na tie nápoje. Začali sme prehliadkou, bolo veľmi zaujímavé pozorovať konštrukciu tejto prerobenej baracudy z obdobia baroka. V tomto novátorskom diele zo storočia, ktoré sa ešte ani nedatovalo bola spojená geniálnosť Fantomasa s jednoduchosťou Frankensteina. Bola to loď, teda autobus, ktorým ešte bájni argonauti brázdili vody mýtického Grécka, inak si neviem vysvetliť to, že v podpalubí bolo asi 50 Rómov,  v 10 radoch na oboch stranách, pred každým radom kus železa, veslá boli pomazané psou krvou, a na konci bol farár z neďalekého kostola, ktorý mocne zvieral v ruke namiesto biblie bič, ktorým nútil občanov k práci. Nad vchodom do podpalubia bolo staré známe ORA ET LABORA s amatérskym prekladom, Pracuj a bude železo. Otroci, ako ich farár s obľubou volal začali svoje veslá zabárať do davu ľudí, alebo zapierať svoje veslá o značky a stromy, pričom tí šikovnejší už mali vycibrený cit a vedeli urvanú značku veslom zachytiť a zapriahnuť ju o zadnú plutvu. Po prehliadke ma šofér usadil do jedného s mnohých voľných sedadiel. Pričom poukázal na fakt, že si je z čoho vyberať. Podal mi slúchatká, že aby som si mohol pustiť muziku. Zo slúchatiek bolo najprv treba utrieť prach, a neskôr ich zbaviť pomerne hrubej vrstvy ušného mazu. Z hudby som si mohol vybrať také esá, ako Karel Gott, Kordovanka, Eva a Vašek alebo tiež Slibgnot, čo je rocková kapela z južného Slovenska. Cesta ubiehala, otroci pracovali, a tak sme sa hnali po prašnej D 7 medzi Mojmírovcami a Matúškovom. Problém nastal, keď začala zlyhávať prvotriedna technika, ktorá rokmi nepoužívania nabrala vek aj prach, čo je kombinácia potrebná k tomu, aby sme 2 kilometre od mojej destinácie havarovali. Farár bol taký naštvaný, že na mieste 7 otrokov odstrelil. Ďalej sme nepokračovali. Pravá strana lode bola nevyvážená, a tak sme sa točili na mieste, a toto farár nezniesol, a odpravil ďalších 7. Pod kapotou sme tak už nemali 52 ale 38 koní, čo bolo podstatne menej. Otroci odmietali pracovať v kalužiach krvy a tak sa na svet dostala vzbura. Loď skončila v kovošrote, farár v kotly, a šofér vo väzení. A ja som sa vrátil domov a dodnes verím, že si ešte túto neskutočnú cestu zopakujem.