Príbeh plný radosti
Poviem vám jeden smutný príbeh
Spoza dverí jednej triedy
Príbeh o chlapcovi čo neskrýval radosť
No zároveň príbeh jednej veľkej biedy
Ráno vstal a išiel do školy
Plný elánu a radosti
No niečo ho vždy v duši zabolí
A on nevedel prečo...
Trpel každým dňom
No nedával to najavo
bôľ ktorý v sebe mal
sa mu pánom stal
premáhal ho zo všetkých síl
no pomaly umieral sám
aj keď veľa priateľov mal
radosť sial a smútok žal
Nevedel prečo tak trpí
Kto ho tak vnútorne ubíja
A tento žiaľ si ho ovíjal
Jedovatý bol ako zmija
Nikto nevedel čo sa mu deje
Veď na každého sa rád usmeje
S každým sa rád porozprával
Každému rád sily dodával
No vždy keď mu niekto niečo zlé povedal
On trpel no najavo to nedal
Žil ďalej a strácal svoju radosť
No znova ju získaval na úkor iného
Vždy mal veľa radosti
No chýbal mu z pocitu správneho
Najhoršie časy nastali
Keď z pocitu ktorý bol veľmi malý
Vybudovala sa silná láska
A on odokryl svoju dušu
A jeho koniec mu bol vtedy predpísaný
Lebo kráska do ktorej bol zamilovaný
Jeho srdce mu z hrudi vzala
A na milión kúskov ho roztrhala
Trpel ešte o to viac
Že už sa nemohol smiať
Už ho nemohol pocit pri srdci hriať
A pomaly začal zomierať...
Avšak teraz to bolo horšie
Nikto ho nemal rád
A teraz mu nepriateľ bol
Aj jeho najlepší kamarát....
Trieda ho bila
Týrala kruto
On sa nebránil
Bolo mu ľúto
Všetci sa ho vzdali
A on nechcel bojovať
No už nemal dosť síl
Nemohol radosť rozdávať
Pomaly sa však všetko ukľudnilo
A to čo začalo horieť sa uhasilo
No on cítil že to v poriadku nebolo
Že niečo mu tu nesedí
Pretože to čo ľudské oko nevidí
To jeho veľmi bolelo
Mal plno priateľov
no cítil v každej chvíli
že ´skutočný´ priatelia
ho už dávno opustili
Nerobil s tým nič
Pretože nerád by zas prežil muky
Aj keď si to nezaslúžil
A za všetko mohli lži
Nikdy sa za pravdu nebil
Lebo vedel že aj pravda je len klam
A tak ostal na všetko úplne sám
Nikto ho neľutoval
Veď nemal prečo
Nevedel nikto či cíti niečo
No on sám už svoj boj vzdal
Zmluvu so smrťou vopred podpísal
Aj keď každý nádych veľmi bolel
On sa krutej bolesti vždy vzoprel
Bojoval sám a cítil že už nemôže ďalej
Jeho koniec vznikol zo lži malej
Dával vždy radosť a to ho hlavu stálo
Vždy sa usmieval no mal plno žiaľov
Duša mu zomrela v krutej bolesti
A odovzdal ďalej všetky svoje dary
A aj keď nie v plnej radosti
Nakoniec zomrel s úsmevom na tvári.....